Represívne pôsobenie nemeckých vojenských a bezpečnostných zložiek na území okresu KNM 1944 – 1945 (1. časť)

Nemecké bezpečnostné orgány za necelých 9 mesiacov (do oslobodenia) rozpútali málo vídaný teror, ktorý bol omnoho krvavejší, ako u mnohých podrobených krajín počas oveľa dlhšej doby okupácie. Veď na Slovensku bolo hromadným vyvražďovaním postihnutých viac ako 100 obcí.

Aj keď vo všeobecnosti prevláda názor, že zverstiev sa dopúšťali iba príslušníci SS, pričom vojaci Wehrmacht sa snažili bojovať bez represií voči civilistom, nebolo to tak. Svedčia o tom niektoré zachované rozkazy, v ktorých najvyšší vojenskí velitelia nariaďovali popravy civilistov. Tieto akcie neobišli ani Kysuce. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim zmapovať pôsobenie jednotlivých bezpečnostných i armádnych zložiek, osôb vo vzťahu k dolným Kysuciam a popravy ako i neuskutočnené pokusy o exekúcie v okrese Kysucké Nové Mesto. (Poznámka: pre potreby tohto článku sa okresom Kysucké Nové Mesto rozumie okres v hraniciach platných do roku 1960 a ktoré sa nezhodujú so súčasnými hranicami okresu).

Mapa Slovenského národného povstania so zakreslením postupu Kampfguppe Junck (Zdroj: www.commons.wikimedia.com)

Okupačné jednotky Wehrmacht Kampfgruppe „Junck“

Bojová jednotka pomenovaná podľa svojho veliteľa Stephana Juncka. Bola zložená prevažne z príslušníkov 85. tankového pluku a ďalších menších jednotiek. Spolu s bojovou skupinou „Ohlen“ plukovníka Conrada von Ohlen boli prvými nasadenými okupačnými jednotkami na území Slovenskej republiky. Obe skupiny boli nasadené tak, že primárnym cieľom ich operačných aktivít bola Žilina. Bojové skupiny „Junck“ a „Ohlen“ disponovali asi 3900 mužmi. B.s. „Ohlen“ prekročila 29. VIII. 1944 v predpoludňajších hodinách hranice SR pri Vlárskom priesmyku v okrese Trenčín. Bojová skupina „Junck“mala nástupisko v Ostrave v Protektoráte Čechy a Morava, kde bola i sformovaná, o čo sa nemalou mierou pričinil protektorátny ríšsky štátny minister Karl Hermann Frank (1898‐1946), ktorý varoval pred partizánskym hnutím na Slovensku.

Dňa 30. augusta 1944 nadránom prekročila štátnu hranicu SR pri Čadci a presúvala sa na Žilinu. Bez väčšieho odporu sa presunula cez oba kysucké okresy Čadca i Kysucké Nové Mesto až do Žiliny, odkiaľ spoločne s b. s. „Ohlen“ vytlačili povstalecké jednotky do Strečnianskej tiesňavy a následne až do Vrútok. V Krásne nad Kysucou strieľali okupačné vojská na utekajúcich civilistov, pričom jedného zabili a jedného zranili. Podobná „šarvátka“ sa odohrala i v obci Vranie, podľa všetkého bez strát na životoch. Pôsobenie tejto jednotky na dolných Kysuciach môžeme považovať za čisto vojenské, bez vrážd na civilnom obyvateľstve. 178. divízia pancierových granátnikov Tatra Vznikla 5. septembra 1944 zlúčením bojových skupín „Ohlen“ a „Junck“ a ich doplnením. Jej veliteľom bol Generalleutnant Friedrich‐Wilhelm von Loeper. Keďže v tomto čase už táto divízia pôsobila v Turci pri Vrútkach a postupovala ďalej, nemala jej bojová činnosť na územie okresu Kysucké Nové Mesto žiaden vplyv. Pripisuje sa jej však hromadná poprava 9 odbojárov v lokalite Dunajov – Skačkov. Ide teda o akciu v tyle jednotky, ktorá sa udiala presne v deň jej vzniku – 5.septembra 1944.

Jednotky SS (Schutzstaffel)

Schutzstaffel – SS ‐ paramilitantná (paramilitantná jednotka = jednotka, ktorá má inú štruktúru a funkciu ako bežná jednotka armády suverénneho štátu) zložka NSDAP nasadzovaná na okupovaných územiach na likvidáciu odboja, vraždenie odporcov režimu a ďalšie represívne opatrenia voči domácemu obyvateľstvu.

14.granátnícka divízia Waffen SS (14.Waffen‐Grenadier‐Division der SS /galizische Nr.1/)

Vznikla 27. 6. 1943. Bola formovaná z Ukrajincov, napriek tomu sa spočiatku nesmela volať ukrajinská. Jadro mužstva a poddôstojníkov bolo formované z nacionalisticky zmýšľajúcich Ukrajincov. Dôstojnícky zbor bol však zostavený z nemeckých dôstojníkov.Štáb divízie sídli v Žiline a operačný priestor v ktorom bola rozmiestnená sa rozprestieral od Čadce po Štrbu. V tomto období bol veliteľom divízie brigadeführer SS Fritz Freitag. Jej jednotky boli rozmiestnené po kysuckých obciach v októbri 1944, keď stupňujúca partizánska činnosť prinútila nemeckú okupačnú moc k opatreniam na ochranu železničnej trate Bohumín – Žilina.

Znak 14. granátníckej divízie Waffen SS (Zdroj: www.en.wikipedia.org)V samotnom okresnom Kysuckom Novom Meste sa nachádzalo veliteľstvo 29. pešieho pluku (Waffen‐Grenadier‐Regiment der SS 29 /galizi‐sches Nr. 1/), v okrese bola najsilnejšia posádka umiestnená v Krásne nad Kysucou. Tento bod bol zvolený logicky, ohľadom na silnú partizánsku činnosť v Bystrickej doline počas septembra a októbra 1944. Práve do Bystrickej doliny podnikali okupačné jednotky protipartizánske výpady. V tomto období boli okupačnými jednotkami zavraždení za spoluprácu s partizánmi Gašpar Strnadel z Radôstky, František Potočár zo Zborova nad Bystricou a Štefan Ragan z Klubiny, ktorý bol spojkou partizánskej skupiny „Vpred“ pod velením podplukovníka ČA Morského. Na záver je nutné poznamenať, že takmer všetci kronikári uvádzajú, že v ich obciach pôsobili v službách okupačnej moci Vlasovci. Menom Vlasovci boli označovaní príslušníci Ruskej oslobodeneckej armády (ROA), sformovanej zo sovietskych vojnových zajatcov, pod velením generála Andreja Andrejeviča Vlasova.

Keďže táto jednotka nebola nikdy nasadená na fronte, ale pôsobila v tyle protipartizánskym skupinám, kronikári mali tendenciu nazývať „Vlasovcami“ všetkých príslušníkov nemeckej okupačnej moci hovoriacich ruštinou alebo ukrajinčinou. Je pravdepodobné, že niektoré „vlasovské“ oddiely pôsobili aj na Kysuciach, avšak až od konca januára 1945. Navyše v kronikách a pamätných knihách sa často stotožňujú výrazy Ukrajinci a Vlasovci, čo situáciu ešte viac komplikuje. Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že vojaci nemeckej okupačnej moci hovoriaci východoslovanskými jazykmi pôsobiaci na územiach Kysúc do polovice januára boli príslušníkmi 14. granátnickej divízie SS, tí ktorí začali prichádzať koncom januára a neskôr pravdepodobne patrilik ROA generála Vlasova.

Bezpečnostné jednotky

Koncom augusta 1944 bola Hlavným úradom ríšskej bezpečnosti (RSHA) vytvorená Einsatzgruppe H (ďalej EG H) SiPo und SD (operačná skupina H bezpečnostnej polície a SD),aby podporila okupáciu Slovenska vojskami Wehrmachtu a Waffen SS. Jej vytvorenie bolo bezprostrednou reakciou na vypuknutie SNP. Do čela pohotovostnej skupiny H bol postavený SS‐obersturmannführer dr. Joseph WITISKA (5. 7. 1894 – 6. 11. 1947). Jemu podliehali štáby EG H, ktoré postupne vznikali na celom okupovanom území SR (Sonderkommando 7A v Ružomberku, Einsatzkommando 13 v Trenčíne, SonderkommandoZBV 15 v Nitre, Zvláštne komando z. b. V. 29 v Bratislave, Einsatzkommando 14 v Banskej Bystrici a Zvláštne komando ZBV 27 v Prešove).

Einsatzkommando 13, oporný bod v Žiline

Einsatzkomando 13 vzniklo spolu s Einsatzkomandom 14 v dňoch 30.–31. augusta 1944 v Brne. Svoj štáb malo počas celej svojej existencie v Trenčíne. Ako velitelia pôsobili postupne SS‐Hauptsturmführer Otto Koslowski, SS‐Sturmbannführer Hans Jaskulsky a napokon SS‐Sturmbannführer Karl Schmitz.Všetky jednotky Einsatzgruppe H si budovali v okolitých mestách tzv. oporné body (stutzpunkt). Postupne boli zriadené v rámci Einsatzkomanda 13 oporné body v Nitre, Žiline, Piešťanoch, Turčianskom sv. Martine, Považskej Bystrici, Dubnici nad Váhom, Novom Meste nad Váhom, Kremnici a Bánovciach nad Bebravou. Koncom novembra zriadil veliteľ oporného bodu v Žiline vedľajší oporný bod v Čadci.

Oporný bod v Žiline vznikol 9. septembra 1944. Jeho veliteľom bol menovaný SS‐hauptsturmführer (ekvivalent nemeckej armádnej hodnosti Hauptmann alebočs. hodnosti kapitán) Werner Schönemann (27. 11. 1911 – 6. 9. 2003), ktorý dal ihneď po svojom nástupe do funkcie (11. 9. 1944) do dvoch dní sústrediť a deportovať do Osvienčimu 428 osôb židovského pôvodu, na ktoré sa až dovtedy vzťahovali výnimky zo zákona. Podobne ako v riešení židovskej otázky postupoval Schönemann i v prípade Rómov. 29. septembra 1944 si vyžiadal od okresných náčelníkov a policajného veliteľa v Žiline menné zoznamy výzvou „Zdvorilo Vás žiadam, aby ste zistili a nahlásili mi do 10. 10. 1944 počet všetkých cigánov, ktorí bývajú vo Vašom okrese. Toto hlásenie musí byť vystavené samostatne pre každú obec“.

Koncentračný tábor Auschwitz I. v poľskom Osvienčime(Zdroj: foto autor)

Po obdržaní zoznamov nasledovala výzva pre okresných náčelníkov k zadržaniu Rómov a ich prepravu do tábora v Dubnici. V okolí Žiliny bol pod vedením Schönemanna verejne popravený komunistický odbojár Anton Sedláček, keď bolo kvôli poprave prerušené školské vyučovanie a museli sa prizerať i deti od 1. triedy! Sedláček mal okrem iného na starosti koordináciu komunistických odbojových buniek na Kysuciach. Schönemann je zodpovedný i za hromadné vraždy: ‐10 väzňov v zátoke Váhu (lokalita Dubník) – je pravdepodobné, že súčasťou tejto popravy sa stal i Eduard Oravecz Vrania ‐10 odbojárov z okolia Žiliny v Starej Bystrici, ‐32 osôb v lesoparku Bôrik ‐ Chrasť (medzi inými i obyvatelia Nesluše Ján Šteiniger a Štefan Jantulík), ‐ 7 zavraždených na židovskom cintoríne v Žiline v hrobke bankára Rudolfa Szela, Na konto Wernera Schönemanna ide i individuálna poprava Jána Drábika z Kotrčinej Lúčky a sadistická vražda neznámeho odbojára, ktorého pozostatky príslušníci Einstzkommanda 13 spálili v kotolni Okresného súdu v Žiline.

z. b. V. Kommando 27

Ďalšou jednotkou Einsatzgruppe H, ktorá pôsobila na území Kysúc bolo z. b. V. Kommando 27 (z. b. V. = zur besonderen Verwen‐dung – pre zvláštne použitie). Pôvodne pôsobilo na východe Slovenska a spadalo pod veliteľa SiPo a SD v Krakove. Do podriadenosti EG H prešlo po ústupe nemeckých vojska presune do Žiliny 1. februára 1945. Oporné body boli zriadené v Považskej Bystrici, Bytči, Čadci, Kysuckom Novom Meste, Turčianskom Sv. Martine, Ružomberku a Brodku u Přerova v Protektoráte.

pokračovanie nabudúce

Mário Janík
Kysucké múzeum v Čadci

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>