pute kysucania„Ukáž Slovákovi zástavu, prevedieš ho na kraj sveta,“ písalo sa v zborníku Katolícke Slovensko z roku 1933 v súvislosti s pútnickými aktivitami Slovákov.

Anonymný autor vyzdvihol pútnikov, a to nielen katolíkov, ale aj evanjelikov a neveriacich, ktorí napospol absolvovali cestu k cieľu v jednej procesii. Púť bola pre človeka predobrazom putovania do neba. Prvoradým cieľom púte bolo prehĺbenie osobnej viery. Pre kresťana púť nebola povinnosťou, ale dobrovoľným skutkom.

Kam smerovali kroky zbožných Kysučanov?

Až do začiatku 21. storočia to bol predovšetkým farský kostol sv. Mikuláša vo Višňovom pri Žiline. Stredobodom pozornosti pútnikov bola baroková socha kojacej Panny Márie, s ktorou boli spájané zázračné telesné i duchovné uzdravenia. História rozšírenia mariánskeho kultu vo Višňovom je datovaná do druhej polovice 17. storočia. Najstarší záznam o „omilostenej“ soche Panny Márie pochádza z kánonickej vizitácie z roku 1674. Socha bola umiestnená na bočnom oltári a bola vo zvláštnej úcte. Podobne, ako väčšina mariánskych pútnických miest na Slovensku, mal aj vznik tohto pútnického miesta úzky súvis s protireformáciou.

Na začiatku 18. storočia bol kostol v držbe evanjelickej cirkvi, no ako sa uvádza v katolíckej kánonickej vizitácii z roku 1713, evanjelici ponechali sochu Panny Márie na pôvodnom mieste, ba navyše v kostole ani nekázali. Na tento účel im slúžila jedna z miestnych stodôl. Informáciu zo zmieňovanej kánonickej vizitácie interpretoval 29. septembra 1783 v slávnostnej kázni pri príležitosti prenesenia milostivej sochy do novopostaveného kostola františkán Jakub Vojtech Gazda:„Žáden z pre­ dikantúv luteránskych neopovážil se v tom kostele své služby konat. [...] Když do neho chteli vojsť, prestrašení naspátek odstúpit museli, jakoby moci Božskú neviditelnú zadržení byli, odtud vyvolili sobě jedno humno, v kterém obyčejne své modlitby konali.“

Veriacim pripomenul ešte jeden príbeh spojený s nadprirodzenou udalosťou. Týkal sa kostolníka, ktorý v kostole ometal obrazy, steny a oltár, keď tu zrazu začul hlas „aj mňa“! Vystrašený bežal za pánom farárom, aby mu oznámil čo sa udialo. Obaja prišli do prázdneho kostola a za oltárom našli odložený obraz Panny Márie, ktorý kňaz zobral a umiestnil ho na pôvodné miesto oltára. Farár i kostolník sa zhodli na tom, že to musel byť jedine hlas Panny Márie, ktorý napomínal kostolníka, aby očistil taktiež jej zobrazenie v podobe ukrytej sochy či obrazu. Zmieňovaný príbeh mohli pútnici poznať už pred rokom 1745, kedy sa o jeho rozšírenie v tlačenej forme zaslúžili pátri jezuiti. Uzdravenia na príhovor Panny Márie Višňovskej sú dokladované od roku 1691. Vyslyšané boli prosby viacerých bezdetných urodzených párov, ktorým boli následne dopriate deti.

kostol visnoveRímsko­katolícky kostol sv. Mikuláša vo Višňovom. (D. Husárik)

Mnohým osobám bolo prinavrátené zdravie po ťažkých zlomeninách. Ďalej je dokumentované: vyliečenie vredov, epilepsie, zápalov očí, slepoty, uzdravenie hlucho ‐ nemého dievčaťa, odvrátenie smrti malého chlapca, atď. S mariánskymi pútnickými miestami boli späté vodné pramene, ktorých voda sa všeobecne považovala za posvätnú a liečivú. Višňové takýto prameň nemalo, no voda s liečivými účinkami bola tá, ktorou sa každoročne umývala socha Panny Márie.

Voda pomohla istej nemenovanej žene zmierniť pôrodné bolesti. Bolesti po požití vody ustúpili aj poľskému šľachticovi Petrovi Sapiehovi, ktorý trpel na „kameň“. Biskup Aleš Jordánsky na začiatku 19. storočia pokladal za zázrak samotný fakt, že socha, ktorú každoročne umývajú vodou už niekoľko storočí, je vo výbornom stave. Všetky spomínané javy mali za následok prílev pútnikov a s nimi aj ekonomický vzostup farnosti, ktorý sa naj ‐ markantnejšie prejavil na viacerých realizovaných prestavbách pútnického chrámu. Hlavné púte boli dve. Letná sa konala v júli na sviatok Navštívenia Panny Márie a jesenná pripadla na sviatok Narodenia Panny Márie na začiatku septembra. Skupinové putovanie, ktorého charakteristickou formou boli procesie sa objavilo už v roku 1690.

Z darov pútnikov a mariánskych ctiteľov bol v roku 1712 odliaty zvon s nápismi a reliéfom odkazujúcimi na miestnu zázračnú Madonu. Púť obyvateľov Kysuckého Nového Mesta spojená s procesiou sa spomína v roku 1750. Sošku Panny Márie niesli v sprievode dievčatá. Zmienka o spoločnom putovaní obyvateľov Kysuckého Nového Mesta do Višňového pochádza z roku 1772:

Koncom mesiaca augusta Štefan Pazy, zatvrdlivý luterán z Kysuckého Nového Mesta, vidiac v jak veľkom počte putujú nábožní Kysučania do Višňového, milosťou Božou dotknutý pripojil sa k ním a vo višňovskom chráme složil vyznanie viery katolíckej.“ Konverziu príslušníka evanjelickej cirkvi na rímskokatolícke vyznanie viery možno v tomto prípade pokladať za efektívne duchovné dielo mariánskych púti, a teda i rekatolizácie.

Kysučania boli prítomní aj na letnej púti v roku 1840, čo nepriamo dosvedčuje homília hlavného celebranta Ondreja Kospera, farára z Tepličky nad Váhom. V úvode kázne vyzdvihol hojnú účasť pútnikov z Nitrianskej, Turčianskej, Oravskej a Liptovskej Stolice, ale aj z okolitých miest a osád. Základnou a zásadnou problematikou kázne bola otázka – Ako dobre putovať? Kazateľ venoval značnú pozornosť negatívnym javom spojenými s putovaním: „Mnohí chodíte po pútoch sem tam jako bludné ovce a nevíte prečo? [...] Do radu pútňikóv vtirajú sa le­nosi, svatúškové, poverkári, kterím sa o sa­mích zázrakoch snivá, kterí si za každí pútnicki krok (nevím čo) od Marie slibujú – netajím, že mnohí pútnici sú ziskuchtiví, jini telesním žádosťam na skrz oddaní; ani to ne­ zapíram...“

Letná púť Kysučanov putujúcich do Višňového v roku 1849 bola zaujímavá najmä pre asi tisíc mužov cisárskeho vojska, ktorí ostali po revolučných udalostiach v Budatíne. Rakúski vojaci neznalí pomerov sa zľakli, pretože si mysleli, že procesia pútnikov je maďarská vojenská výprava. Na konci 19. storočia na sviatok Navštívenia Panny Márie prichádzalo do Višňového až 5 tisíc pútnikov. Počas liturgického roka navštívilo kostol 15 až 20 tisíc veriacich. Pútnici prichádzali z Moravy i Sliezska.

obraz panny marieMilostivý obraz Panny Márie Višňovskej. Viedenský rytec Dorneck, 1836. (In: Krátky opis milostivých obrazov Blahoslavenej Panny Márie)Na začiatku 20. storočia predstavovala ročná návštevnosť 25 tisíc ľudí. Pútnici z Kysúc prichádzali do Višňového predovšetkým z farností: Čadca, Turzovka, Kysucké Nové Mesto, Stará a Nová Bystrica. Aj vďaka finančným príspevkom pútnikov bol vynovený takmer celý vnútorný priestor kostola. Obnovený kostol na sviatok Narodenia Panny Márie (jesenná púť) v roku 1902 posvätil čadčiansky dekan a prepošt Ignác Tvrdý. Na slávnosti bolo prítomných 10 tisíc veriacich a početné duchovenstvo. Štatistiky ohľadom návštevnosti podľa jednotlivých lokalít nejestvujú, no opodstatnene možno predpokladať, že medzi veriacimi boli farníci z Čadce a ďalších farností čadčianskeho dekanátu. Každoročné púte nezastavil ani sled vojnových udalostí prvej a druhej svetovej vojny. Návštevnosť púti nadobudla opäť stúpajúci charakter po roku 1945, kedy ľudia prichádzali do Višňového poďakovať Panne Márii hlavne za život.

Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie smerovala do Višňového početná terciárska púť pod vedením pátrov františkánov zo Žiliny. Impozantné bývali jesenné púte mužov, ktoré organizovali pátri saleziáni. V novembri na sviatok Krista Kráľa prichádzala do Višňového púť mužov Združenia Božského Srdca Ježišovho. V roku 1948 prišlo na letnú púť asi 14 tisíc pútnikov. K najväčším procesiám patrili tie z Nesluše a Kysuckého Nového Mesta.

S rokom 1948 však prišla taktiež zmena politického režimu, ktorú mal možnosť na vlastnej koži zakúsiť dlhoročný kysuckonovomestský dekan a farár Andrej Paldan. Už ako žilinský farár organizoval do Višňového tzv. krížovú púť, ktorá do budúcnosti predznamenala krížovú cestu celej cirkvi.

Po púti bol Andrej Paldan prenasledovaný bezpečnostnými zložkami komunistickej moci. V roku 1949 bol zatknutý a uväznený. Postupne sa púte do Višňového stávali individuálnou záležitosťou, keďže procesie boli zakázané. Prakticky, púte do mariánskeho centra severozápadného Slovenska zanikli. Obnovenie stáročnej tradície nastalo až v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, o čo sa v nemalej miere zaslúžil čadčiansky rodák a vtedajší správca višňovskej farnosti Milan Gabriš. Okrem archívnych dokumentov a historických kníh sú pádnym dôkazom putovania Kysučanov do Višňového drobné devocionálie. Ide hlavne o púťové obrázky s kolorovaným vyobrazením pútnického chrámu a Panny Márie s Ježiškom na averze a textom mariánskej modlitby na reverze, ktoré si pútnici prinášali do svojich domovov ako spomienkový predmet.

Obrázky boli lacné a navyše praktické, pretože sa používali ako záložky do modlitebných kníh. V etnografických zbierkach Kysuckého múzea sa nachádzajú tri púťové obrázky z Višňového, ktoré boli do zbierok získané z obcí Dolný Vadičov, Povina a Skalité. Najstarší z nich možno s určitosťou datovať do druhej polovice 19. storočia, ďalší bol vytlačený po roku 1918 a posledný v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. Významným prameňom poznania sú osobité svedectvá pamätníkov, ktorí putovanie v procesiách v štyridsiatych rokoch 20. storočia zažili na vlastnej koži, zväčša ako deti. Pani Štefánia M., rodáčka z Radole (*1936) putovala do Višňového v pešej procesii z Kysuckého Nového Mesta spoločne s mamou.

Pútnici sa pomodlili vo farskom kostole sv. Jakuba. Potom zoradení do sprievodu veriacich nasledovali sochu Panny Márie, ktorú niesli muži. Okolo sochy kráčali sviatočne odetí mládenci a devy s kyticami. Počas cesty spievali nábožné piesne. Verše jednotlivých piesní predspevoval tzv. modleník‐spevár:

„To bol taký predspevák, také voľačo, no a ten vyhlásel jednu vetu a potom sme spievali.“ Do Žiliny išli po hlavnej ceste. Cez Budatín pokračovali na žilinský rínok, kde sa zastavili v kláštore františkánov. Po zhruba polhodinovej prestávke venovanej obedu a odpočinku, pokračovali v ceste okolo žilinskej nemocnice, cez dnešný žilinský lesopark Chrasť až do obce Rosina, kde navštívili miestneho kňaza, niekdajšieho kysuckonovomestského kaplána.

putovy obrazokPúťový obrázok, okolo roku 1900 (Kysucké múzeum)Do Višňového procesia dorazila v sobotu okolo štvrtej hodiny popoludní. Procesiu privítal hlahol zvonov. Pútnici vošli do kostola, kde sa pomodlili. Po modlitbe sa rozišli po dedine za účelom nájdenia ubytovania. Ubytovacie kapacity však boli neraz obsadené, a preto sa museli uspokojiť s nocľahom na sene a slame. Ak aj našli v miestnych domoch nejaké voľné miesto, nocovali na podlahe. Večerná svätá omša sa konala na priestranstve za kostolom. Po omši šli pútnici obzerať stánky s púťovým tovarom.

Niektorí išli spať až okolo polnoci. Hlavná omša pre pútnikov bola v nedeľu o jedenástej hodine. Po omši sa procesia za sprievodného hlasu zvonov odobrala cestou naspäť do Kysuckého Nového Mesta. Údaje o putovaní doplnila pani Emília Š. z Radole (*1937).

Letnej púte do Višňového sa mohla zúčastniť až po splnení domácich povinností. Najskôr museli ráno doviezť z polí fúru pokosenej ďateliny, až potom sa mohli pripojiť k procesii z Nesluše, ktorú sprevádzala dychová hudba. Radoľa bola súčasťou Kysuckého Nového Mesta. Každá obec niesla sochu Panny Márie. Pútnici z Kysuckého Nového Mesta sa pripojili k neslušskej procesii. Sochu Panny Márie na nosidlách niesli dievčatá v krojoch, ktoré sa striedali. Počas cesty spievali mariánske piesne. Keď sa blížili k Višňovému, zvonili zvony. Pútnici spievali pieseň:

„Tie višňovské zvony k sebe nás volajú, patrónke Slovenska poklonu vzdávajú.“ Hudba hrala i v kostole. Pani Emílii utkvela v pamäti pieseň „Anjelským pozdravením zvon sa ozýva, každý verný kresťan dnes Máriu vzýva.“ Vtedy sa od spevu a hudby chveli kostolné múry. Veriaci prijali sviatosť zmierenia. Kňazi spovedali takmer pod každou lipou. Stromy boli súčasťou pútnického areálu. Rástli v okolí kostola a okrem toho, že zdôrazňovali význam miesta, mali aj praktický význam. Počas horúcich letných dní poskytovali pútnikom osvieženie vo forme tieňa.

Procesia sa z Višňového do Kysuckého Nového Mesta vrátila v nedeľu večer: „Potem, keď sme odišli z Višňového, už keho sme stretli, aj hore dedinu, keď sme išli už každému sme povedali: No a ťa Panenka Mária Višňovská pozdravuje, aby si ju prišiel navštíviť.“

Paradoxom ľudovej zbožnosti bol v prípade púti aj fakt, že deti a mládež nevedeli, prečo vôbec do Višňového putujú. A nevedeli to ani mnohí dospelí, keďže to deťom nevysvetľovali. Prím zohrávala viera, že v pútnickom mieste sa stal zázrak, alebo sa niekomu zjavila Panna Mária. Cesta mala väčší význam ako cieľ.

PhDr. Daniel Husárik

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: