zatva na kysuciach1V záverečnej časti seriálu o poľných prácach píše Mgr. Pavol Markech aj o nezanedbateľnej úlohe žien pri žatve či dožinkovom venci.

Keď nastal čas žatvy  

Na kysuckých vrchárskych poliach sa žatva začínala s koncom leta a začiatkom jesene. Existujú však i z kysuckých obcí informácie, že so zberom úrody sa v klimaticky teplom roku začínalo už v prvej dekáde augusta. Pred žatvou ženci na čele s gazdom a gazdinou pokľakli a pomodlili sa, aby neprišli o úrodu. Gazdove ruky okúsili naposledy kvalitu dozretého klasu obilia a pohľadom na oblohu sa začali podľa tradíciou odpozorovaného slnečného počasia práce na poli. To sa však v horských oblastiach ľahko pokazilo, pretože úroda sa u nás zbierala až s počiatkom jesene v dobe rýchlych, neočakávaných zmien počasia.

Keď náročná žatva začala, neostal už čas na odpočinok. Prác na zbere úrody sa zúčastňovali všetci členovia rodiny, mládenci, zruční chlapci, schopných starších nevynímajúc. Tam, kde to bolo potrebné a nestačila rodina, si chudobnejšie rodiny vzájomne vypomáhali. Najať žencov si na Kysuciach mohol máloktorý hospodár. To bola predovšetkým výsada bohatých veľkostatkov na juhu, na ktoré si práve Kysučania chodili neskôr privyrábať. Každý jednotlivec mal pri žatve svoju úlohu. Nech už bola úroda akákoľvek, bolo treba rýchlo pozbierať obilie, zviazať ho povrieslami do snopov, presušiť a pozvážať ho z horských políčok na ďalšie spracovanie a uskladnenie do dediny, aby predišli tomu, že úrodu zničia prívalové dažde či búrky s ľadovcom počas žatevných prác, čo by bolo veľké nešťastie, pretože pre gazdu to bolo najdôležitejšie obdobie v priebehu roka, od ktorého záviselo prežitie rodiny a hospodárstva cez zimu až do novej úrody.

zatva kysuce osadyOsada s poliami na podhorí po žatve v Olešnej (zdroj Kysucké múzeum)

Zvyky a ochrana úrody pred ničivým ohňom

Preto pri poľnej práci rodiny zachovávali staré ochranné a prosperitné zvyky, ktoré mali odohnať nepriazeň počasia a ochrániť ťažko dopestovanú úrodu na pásoch horských políčok. Od kresťanských Vianoc a Veľkej noci, kedy sa zapaľoval nový posvätný oheň, mali poodkladané napríklad omrvinky z obradného jedla zo štedrovečerného stola, na polia kládli odložené uhlíky z nového ohňa, na ktorom sa pripravovali obradné jedlá. Pomocou nich zaháňali búrku s bleskami a chránili úrodu pred požiarom. Na role sypali popol odložený od Vianoc, ktorý mal ochrániť úrodu pred ohňom i chorobami, „aby po poľu choroby nebludeli“.

Ak sa však niečoho hospodári skutočne obávali, tak to bola predovšetkým ničivá sila ohňa. Zvlášť, ak požiar na rozdiel od búrky s bleskami mohli zaviniť aj ľudia pri práci na políčkach obilia. Potom už by im žiadne ochranné úkony nepomohli ochrániť úrodu. Plamene mohli nenávratne zničiť dlho očakávanú a starostlivo vypiplanú úrodu. Boli schopné v priebehu pár minút narobiť na dozretej úrode väčšie škody ako búrka s ľadovcom či s bleskami. Blízkosť potokov a studničiek pri poliach mala svoj prirodzený význam skôr pre žencov počas odpočinku na jedenie, osvieženie a pitie v teple, ohňu by však nedokázali zabrániť. Preto gazdovia preventívne dbali na dodržiavanie pravidiel pri kosení na políčkach aj v ich blízkosti. Prísne zakázali a dohliadali na to, aby sa nezakladali ohníky pri poli, ktorých iskry mohol vietor rozfúkať. Nedbalosť či zľahčovanie nebolo namieste, čo zdôrazňovali predovšetkým mladým. Ani dospelí nefajčili počas žatvy. Starší mali pri kosení v ústach nezapálenú fajku len zo zvyku, aby si nakoniec sami nezničili úrodu...

Šetrný srp a kosák na Kysuciach dlho dominovali a kosa sa presadila postupne

Obilný srp postupne nahradil obilný kosák s hladkým ostrím, ktorý sa stal jeho neskorším dobovým ekvivalentom. Kosák sa pri kosení obilia dlho udržal, zvlášť v podhorských a horských oblastiach i v priebehu 18. – 19. storočia. Boli na to prirodzené dôvody, predovšetkým polia v hornatom teréne Kysúc. Jeho význam tak pri poľnohospodárskych prácach neklesal ani s nástupom kosy. Dlho sa uprednostňovalo jeho používanie pred kosou pre efektívnosť v náročnom teréne, kde sa kosa dala využiť len obmedzene. Kysuckí vrchárski hospodári vedeli, že kosák je šetrnejší pri zbere v náročnejšom teréne, pretože ním kosci dosiahli bližšie k zemi a znižovali tak straty na klase pri zbere obilia, čo bolo na Kysuciach rozhodujúce pri slabšej úrode už aj tak nízko výnosných políčok. Preto sa využíval tam, kde terénne nerovnosti svahovitých kysuckých polí nedovoľovali použiť špecifická kosy. I keď postupne využitie kosáka pri žatve ustúpilo kose, kosák si zachoval pozíciu podstatného doplnkového nástroja hlavne pri žatí trávy, ďateliny a osekávaní repy.

Kosa sa pri zbere úrody presadila postupne a jej udomácňovanie v poľnohospodárstve na Kysuciach nejaký čas trvalo napriek tomu, že ako žatevný nástroj sa na jarmokoch objavuje už v 17. storočí. Terénne danosti kysuckých polí na podhorských stráňach, pôdny charakter a geografické podmienky spôsobovali, že kosa sa na poliach udomácnila až od druhej polovice 19. storočia. Jej nástup urýchlili predovšetkým rastúce nároky na výnosy obilia. Polia a ich obrábanie prechádzali zmenami, pestovali sa výnosnejšie druhy obilnín.

zatva na kysuciach1Svahovité riečnické horské polia s medzami (archív Kysucké múzeum)

Jedným z pôvodných dôvodov nárastu významu kosy boli i kysuckí ženci. Aby boli schopní uživiť veľkorodiny a navyše odvádzať dane a dávky, museli začať chodiť od 18. storočia za zárobkom ako sezónni robotníci do produktívnych južných poľnohospodárskych regiónov Uhorska, kde začínala žatva aj o dva mesiace skôr, navyše kosy boli vďaka tamojším podmienkam vyspelejšie. V horských oblastiach sa dovtedy uprednostňovali kratšie kosy s dreveným kosiskom – košniskom. Kosisko sa vyrábalo doma z jaseňového, bukového či javorového dreva. Na kosu, resp. kosisko sa postupom času začali pridávať rôzne vylepšenia, ktoré si ženci prinášali z ďalekých južných stolíc Uhorska, spoza Dunaja a prispôsobovali ich domácim podmienkam na uľahčenie poľných prác. Napríklad začali používať drevené „hrabky“, ktoré pomáhali ukladať skosené obilie do radov, čím zmenšovali jeho straty. Ďalším prineseným zdokonalením kosy, ktoré začali používať, bol ľahší oblúk s plachtou. Používali sa kosy s jednou i dvoma rúčkami na kosisku. V okolí Čadce sa napríklad používali drevené kosiská s dvomi úchytnými rúčkami.

Ženy i muži si museli rovnako zastať svoju úlohu pri žatve

Ručné žatevné práce, ktorým ešte v minulom storočí na Kysuciach dominovala kosa, sa stali od jej nástupu doménou mužov, i keď v období stredoveku podľa archeologických i etnografických zdrojov nám zachované zobrazenia i záznamy potvrdzujú, že v slovanskom prostredí mali pri žatevných prácach so srpom významnejšie postavenie ženy, pričom prirodzene žali aj muži. Kosenie s nástupom kosy na Kysuciach sa však od 18. storočia stalo predovšetkým mužskou záležitosťou a zárobkom žencov, i keď mnohé ženy sa v prípade pomoci na poli vedeli s kosou obratne obracať, pritom mali na starosti prácu s kosákom v tých terénnych častiach horských polí s obilím, kde kosa jednoducho nenašla uplatnenie.

Ženy zohrávali pri žatve zásadnú úlohu. Okrem práce na poli ležala na ich pleciach pod vedením gazdinej príprava jedla, ktoré následne dievky vynášali na pole. Výdatné jedlo bolo základom úspešnej práce na poli, preto sa pripravovali husté výdatné kaše, slanina, chlieb, zeleninové prívarky... Navyše sa do kopcov, kde ležali políčka, strava pre žencov nevynášala ľahko. Všetko malo svoj presný čas a organizáciu. Tak, ako ženci odchádzali na pole skoro ráno, začínali ženy s prípravou jedla. Svoju robotu, ako uvádzam, si však ženy museli zastať aj na poli. Starali sa o viazanie obilia, zväzovanie povrieslami do snopov, ako žnice pomáhali kosákmi na ťažších miestach, kde by kosy neboli dobre zožali obilie až k stonkám k zemi, pretože slama bola nemenej dôležitá pre zvieratá na zimu. Obilie sa potom ukladalo na drevené ostrvy a sušilo sa a následne prepravilo do dediny. V lepšom prípade sa nakladalo a zvážalo hneď na vozoch. Z terénne ťažko dostupných horských políčok s medzami, akých bolo na Kysuciach neúrekom, sa však z polí najskôr často znášalo v plachtách až k ako-tak zjazdnej poľnej vozovej ceste, kde sa nakladalo na vozy a zruční povozníci ho s neuveriteľným citom z prudkých svahov zvážali na humná na ďalšie spracovanie a uskladnenie.

Dožinkový veniec mal obradný význam

Po zbere posledných klasov úrody sa na kysuckých gazdovstvách objavil dožinkový veniec. Vili ho dievčatá z obilia a kvetov, ktorý potom odovzdali do rúk gazdovi a ten ho obvykle zavesil pod krytú strešnú časť domu, kde zvyčajne ostával až do Vianoc a príchodu jari, pričom sa mu pripisoval obradný význam. Zrná z venca sa primiešavali do nového osiva pre zabezpečenie dobrej úrody.

dozinkovy veniecDožinkový veniec (zdroj Kysucké múzeum)

Obilie z venca nesmelo chýbať na štedrovečernom stole ako symbol novej úrody a hojnosti. Z rovnakých dôvodov ho gazdiné pridávali aj do sviatočného jedla dobytku a hydine. Ak bola úroda dobrá, každú výpomoc gazda s gazdinou ocenili pohostením všetkých, ktorí pomáhali. Podľa archaických zvykov sa odkladalo prvé zožaté obilie, na pomletie novej múky, a v záverečný deň po zbere posledného obilia sa nová múka použila na prípravu chleba či obradného jedla z dlhých cestovín, čím sa v predstavách predkov mala zabezpečiť prosperita a úroda do ďalšieho roku.

Mgr. Pavol Markech
etnológ, Kysucké múzeum

Viac o téme:

Ak Vás článok zaujal, zazdieľajte ho na Facebook-u: