Keď sa Zborovania s Klubinčanmi o Kamenné preli

Hranicou medzi týmito panstvami bola okrem iného aj hranica týchto obcí, keďže Zborov nad Bystricou zostal súčasťou Strečnianskeho panstva, zatiaľ čo Klubina sa stala súčasťou nového Tepličianskeho panstva. O necelých sto rokov neskôr si začali navzájom robiť prieky v oblastiach takzvaných „zadných hôr,“ ktoré sa práve v tom období začali z viacerých príčin stávať poľnohospodársky zaujímavými. Podstatou bol samozrejme spor o hranicu medzi obcami, kde si jedna i druhá obec nárokovala územie, ktoré chcela poľnohospodársky využívať. Dovtedy táto pôda slúžila predovšetkým na účely pasenia oviec v panských či spoločných salašoch.

Spor vypukol v júli 1786, postupne gradoval a jeho riešenia sa tak nakoniec museli ujať až zástupcovia Trenčianskej stolice

Problematickým bolo konkrétne územie Mičianovské košiare pod Veľkou Račou a potom predovšetkým územie od Jazvečích (Borsučích) dier (dnes Skalné diery) cez vrch Šťava (dnes Šťavová) až po prameň Kamenného potoka na vrch Kamenné (dnes Kamenná). Od Kammeného potom cez Temný potok až po vrch Stožek (dnes Stožok). Na vrchu Stožek sa mali nachádzať v časti volanej Čierne mláky takzvané „medzové kopce,“ ktoré ukazovali hranicu medzi Klubinou a Zborovom. Okrem toho práve na vrchu Kamenné sa mal nachádzať ešte v polovici 18. storočia buk, v ktorom boli vyryté zákresy označujúce hranicu medzi spomenutými obcami. Ďalší takýto buk mal pôvodne stáť už aj na spomenutom vrchu Stožek.

Toto sú veľmi zaujímavé informácie, ktoré nám naznačujú akým spôsobom v 18. storočí fungovalo značenie hraníc medzi obcami či panstvami, kedy vlastne pretrvávalo značenie zo starších období na dobre rozpoznateľných prvkoch v krajine akými boli spomenuté staré stromy, respektíve umelo navýšené chotárne medze. Problémom však bolo, ako sa to stalo aj v tomto prípade, ak tieto hraničné znaky niekto zámerne poškodil ale‐bo zničil. Oba spomenuté stromy boli totiž už v čase vyšetrovania zrejme zámerne zoťaté, jeden dokonca so znakmi úmyselnej snahy vypálenia. Kvôli objektivite v súdnom vyšetrovaní nevypovedali priamo zástupcovia ani jednej z dotknutých obcí, ale svoje svedecké výpovede formou odpovedí na vopred pripravené otázky podávali obyvatelia okolitých obcí, ktorí sporné územie poznali z hľadiska svojho pôsobenia v ňom.

Najskôr treba uviesť, že pôvodne sa celý spor snažili vyriešiť úradníci oboch panstiev dohovorom a stretnutím so zástupcami dotknutých obcí. Situácia však skončila vzájomným vykrikovaním a vyhrážaním a skôr ako došlo k bitke či horšiemu sa stretnutie radšej skončilo. Obyvatelia Klubiny následne oficiálnou žiadosťou žiadali odškodné za ovos (53 meríc) a jačmeň (4 merice), ktoré im Zborovania mali na spornom území úmyselne zničiť a rovnako im mali spáliť palivové drevo pripravené v klietkach na odvoz (ktoré chystalo 113 chlapov). Tieto škody Klubine v júli 1786 dosvedčili richtári Ján Ryba zo Starej Bystrice, Martin Martinisko z Novej Bystrice a Ján Stachura z Radôstky.

Ujmu Klubine, ktorá bola svedkami odhadnutá na niečo málo cez 23 zlatých Zborovanom zástupcovia Trenčianskej stolice nariadili zaplatiť.

Prvé mapovanie Zborov a Klubina

Prvým svedkom bol richtár Starej Bystrice Ján Ryba, ktorý potvrdil, že miesto Mičianovské košiare vždy patrilo Klubine a územie až po samotný vrch Rače Mičianovci bez problémov užívali až do roku 1785. Táto rodina tam mávala svoj košiar a spokojne pásla dobytok. Svedok síce priamo nevidel, ale od starších obyvateľov počul o hraničnom buku na Kamennom. Chotárne kopce na Stožku síce nepoznal, ale vedel kde sa nachádza na tom vrchu peň od hraničného buka, na ktorom boli hraničné znaky zaznačené pôvodne a ktorý mali podľa neho Zborovania pred nejakým časom úmyselne zapáliť.

Druhým svedkom bol 69 ročný Ján Martinček z Radôstky, ktorý vypovedal z titulu, že so svojím nebohým otcom v oblasti Klubinskej doliny slúžil pre Tepličianske panstvo takmer 30 rokov. Slúžil tam ako pastier na panskom salaši a pri pasení veľakrát videl spomenutý hraničný buk na vrchu Kamenné, ktorý „zákresy chotárne na sebe vyťaté majúci a chotáre Zborovský od Klubinčanského rozdeľujúci, z ktorého včilajšieho času len peň pozostáva, ktorý svedkovia aj očite preukázať môžu.“ Keď počas svojho pastierskeho pôsobenia pásaval ovce na Stožku, tak mu Ján Kanis z Klubiny ako aj Ján Hrubý zo Zborova ukazovali buk, ktorý rozdeľoval chotáre Klubiny a Zborova prostredníctvom na ňom vyrytých značiek.

Ďalšiu výpoveď podali Novobystričania Juraj Pastva (72 rokov), Martin Peťko (60 rokov) a Ondrej Potočár (52 rokov), ktorí rovnako v mladšom veku v uvedených sporných lokalitách pásavali ovce. Klubinčania tam vraj s nimi pásavali a oni ich tam vídali aj kosievať a seno odvážať. Všetci títo svedkovia spoločne vypovedali, že do roku 1785 Zborovania a Klubinčania v tých lokalitách spolunažívali pokojne. Nevedeli uviesť čo odštartovalo konflikt, len z počutia údajne obecná rada na Zborove sa uzniesla, že tieto podľa nej jej územia si začne dôraznejšie nárokovať. Toto boli výpovede svedkov držiacich kvôli príslušnosti k Tepličianskemu panstvu skôr stranu Klubine, avšak stoliční úradníci vypočuli aj ďalších.

Šesťčlenná skupina obyvateľov Oščadnice (Michal Kucharčík – 70 rokov, Šimon Mosor – 70 rokov, Ján Moskál – 60 rokov, Ján Trúchly – 45 rokov, Jakub Pint Mosor – 36 rokov a Juraj Kučák – 45 rokov) vypovedala, že si niektorí z nich pamätajú na časy, kedy sa súdili o hranicu Zborov nad Bystricou s Oščadnicou. Vtedy vypovedali ako susedia aj obyvatelia Klubiny s vtedajším richtárom Adamom Kubicom, ktorí so zástupcami stolice chodili aj po sporných miestach. Oščadničania vtedy videli chotárne ohne (tiež zrejme spôsob značenia hraníc) v Tmavém v šmyku a za Kamenným potokom na vŕšku. Taktiež takéto ohne videli aj „v krajku Zrastlej hory od Holazne Klubinskej v spodku doliny sa nachádzajúcej, na ktoré znamenité a chotárske ohne svedok Michal Kucharčík pokračujúci z druhého boku doliny s deputáciou (delegáciou súdu) sa díval.“

Všetci však svorne uvádzajú, že sporné územia bezpochyby patria do chotára Zborova nad Bystricou, keďže na všetkých týchto miestach prostredníctvom chotárnych ohňov vyznačených Zborovania od „starodávna a pamäti ľudskej“ si drevo na všakovaké potreby brávali, ktoré však pre prudkosť vrchu nemohli priamo zvážať, tak ho po Klubinskej doline do Zborova vozili. Ovce svoje tam Zborovania pásavali až do času okolo roku 1775, kedy tam vraj začali Klubinčania klčovať svoju horu. Samotní svedkovia priznali, že v sporných miestach v minulosti na základe susedskej priazne priamo Oščadničania svoje ovčie stáda preháňali a to slobodne až po Klubinskú horáreň (majer) a Cepové jamy, pričom ich mnohí Klubinčania pozorovali. Keď však či už Oščadnickí či Zborovskí pastieri vstúpili na miesto zvané Holazne, tak Klubinčania neraz zakročili a aj jednému zo svedkov Jakubovi Pint Mosorovi na Holazni nižšie hory pasúcemu zabavili jednu pištoľ.

Lokality Kamenná, Stožok a Šťavová na aktuálnej mape (Zdroj: www.mapy.cz)

Pokiaľ údajne Zborovania s Klubinčanmi priateľsky spolunažívali, potiaľ im Zborovania nebránili si kúsok či dva bukového dreva v sporných horách zoťať. Keď však počali Klubinčania vo veľkom túto horu klčovať, tak začali Zborovania zasahovať a zabavovať im motyky, sekery, kožuchy a iné veci. Staré drevo, ktoré si tam v ich hore Klubinčania nachystali im vziať nedovolili a zámerne ho radšej zapálili a vo vypálenom klčovisku vysiate zbožie (spomínaný ovos a jačmeň) im podľa nich právom zničili, keďže ho pestovali na ich pôde.

Ďalší vtedy 46 ročný svedok Martin Ozančin z Budatínskej Lehoty vypovedal, že okolo roku 1765 tam slúžil ako pastier (valach) a pamätá si že „v Tmavém vrchu Stožka za Kamennu na vŕšku pod Šťavu na Kamenne až po Čepsový potok a niekedy i za potok ovce svojho gazdu Zborovského slobodne pásaval a nikdy skrz Klubinčanov tam prítomných a na neho hľadiacich prenasledovaný nebol.“ Preto podľa neho všetky sporné lokality až po Holazen Klubinskú boli Zborovské, keďže akonáhle sa k nej s dobytkom priblížil už ho Klubinčania vyháňali a prechodu na pašu mu bránili. Posledným svedkom bol Krasňan Adam Šarlák majúci v tom čase 50 rokov, ktorý okolo roku 1772 slúžil u Zborovanov Jantoša, Kocifaja a Martusíka a práve v týchto lokalitách slobodne bez Klubinského odporu pásol ovce.

Navyše predtým nikdy ani nepočul, že by Klubinčania v uvedených lokalitách Zborovanov prenasledovali či akokoľvek protestovali proti ich práci. Kto sa stal víťazom tohto sporu dnes poľahky zistíme, keď si pozrieme katastrálnu mapu Zborova nad Bystricou, pretože práve spomenuté územia tvoria dnes jeho vysunuté časti v okolí Veľkej Rače. Rozhodnutie stoličných úradníkov z kon‐ca 18. storočia tak zostalo evidentne zachované až do dnešných čias. Niekedy si tak pri pohľade na chotáre obcí ani neuvedomujeme koľko všakovakých udalostí mohlo viesť k to‐mu, aby dnes boli takými aké sú.

Autor: PhDr. Marián Liščák, PhD.
Kysucké múzeum

• Článok je z publikácie Kysucký múzejník, ktorú si môžete prečítať na tomto odkaze >>